Hidden angel (3.kapitola)

26. dubna 2013 v 22:11 | Kate |  HIDDEN ANGEL


V riaditeľni zrejme už dávno 'nezavítal' slnečný lúč a bolo v nej nepríjemne dusno. Navyše bol cítiť aj ťažký dámsky parfém, ktorý spôsobil, že sa mi ťažšie dýchalo.
"Dobrý deň." - pozdravila som riaditeľku, sediacu uprostred tej tmavej miestnosti za veľkým masívnym starodávnym pracovným stolom. Práve ťukala niečo do taktiež starodávneho počítača a ja som sa snažila lapať aspoň aký-taký čerstvý vzduch. Pozrela som sa na okno a nesmelo som sa jej opýtala - "Mohla by som otvoriť okno, prosím?"
"Nie. Sadni si." - povedala prísne, ani neodtrhla zrak od jediného žiariaceho predmetu v tej miestnosti, a to od obrazovky monitora. Bez slova som sa poslušne posadila a čakala, čo bude ďalej. V hrdle mi navrela hrča a ja som si len priala, aby som už z tej nepríjemnej miestnosti, kde s zakaždým s veľkou neochotou chodím, vypadnem.
"Neviem, čo sa to s tebou posledný mesiac deje, Angela, ale prisahám ti, že to zistím.. ! Bola si najlepšia žiačka.. mala som ťa veľmi rada, ale.. sklamala si ma." - tón, ktorým to hovorila ma doslova ničil a ešte viac význam slov.. viem, že školu som v poslednom čase dosť zanedbávala, ale..

"Prepáčte, pani Somehowová. Naozaj ma to mrzí." - ospravedlňovala som sa, no vduchu som poletovala po celej miestnosti ako modrý oblak, z ktorého čoskoro udrú hromy.
"Dobre Angela. Môžeš ísť.." - povedala. Ja som sa na ňu prekvapene, no bez slova pozrela, vstala a vybrala sa k dverám, no o chvíľu riaditeľka dodala - "Nevieš náhodou, ako učebnica pani Kahier - vašej slovenčinárky začala zrazu horieť, práve vtedy, keď ťa skúšala a ty si dostala trojku?"
"Nie, pani Somehowová. Netuším." - povedala som vážne, hoci som úplne presne vedela, ako mohla začať horieť a kto ju "zapálil".
"Dobre.. a.. úprimnú sústrasť." - povedala nakoniec, keď som zatvárala dvere.

Keď som vstúpila do triedy, všetci boli na chvíľu ticho, no potom prepukol šialene falošný smiech. Pozrela som sa na tabuľu. Bolo na nej - "Zhoríš v pekle, diabol!"
"Tak čo, diablica? Vylúčia ťa?" - zvolal zrazu niekto a smiech sa ešte znásobil. To bolo.. neznesiteľne ponižujúce.. znova som sa uistila, že ľudská kreposť nepozná hranice.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a so vztýčenou hlavou prišla ku svojej lavici. Sadla som si a z tašky vybrala knižku, do ktorej som sa "akože" začítala.
Zrazu nastalo strašné ticho, ktoré som ani ja nečakala..
"Kašlite na ňu.. je to bosorka.." - povedal niekto napokon a všetci sa znudene vrátili k svojej predošlej činnosti.
"Angela! Načo si tu?! Choď zotrieť tabuľu!" - zakričala na mňa najväčšia triedna fiflena, ktorá mala tentoraz výstrih väčší, ako by bolo vhodné, no jej 'úsporný mozoček' nebol tento fakt vhodný prijať.
"Určite nie na to, na čo si tu ty, drahá Josephine." - odpovedala som jej pokojne, no od knižky som neodtrhla zrak. Josephine celá očervenela. Vstala zo stoličky a zamierila ku mne. Keď ma chcela chytiť za vlasy...
"Jau! Čo sa to deje?!.. Ona je fakt striga!" - zjačala šialene piskľavým hlasom - "A to som si myslela, že budeš normálna.."
Keď sa dotkla mojich vlasov, predstavila som si, že sú to nebezpečné jedovaté hady, ktoré.. ju pohrýzli.. a naozaj!

Josephine.. úprimne.. neviem, či tvoje správanie a vzhľad pokladáš za normálny - zrejme áno, no v tom prípade ťa budem musieť sklamať..

Už som to naozaj nevydržala.. cítila som ukrutnú bolesť kvoli nespravodlivosti, ktorá sa na mne neustále konala.
Po škole som sa rozbehla do neďalekého lesíka. Keď som bola už hlbšie, sadla som si na vysušený peň uprostred rozkonárených zelých listnatých stromov. Namiesto sĺz, ktoré by sa mohli počítať na litre, až hektolitre som si sadla do tureckého sedu a snažila sa meditovať.
Čistý lesný vzduch mi dokonale prečistil pľúca od špinavostí, ktoré ľudia v mestách konajú. Cítila som sa o pár kilogramov ľahšia.
Sneh, ktorý včera napadol sa už dávno roztopil, ale zima sa stupňovala..
Zrazu som začula ako praskol nejaký suchý konárik, ako keď po ňom stúpite. Otvorila som oči, no nikto tam nebol.
Skoro nikto..
Pred sebou som zrazu uvidela tak nádherné, biele, živé, no hlavne tak úprimné a čisté stvorenie.
Myslela som, že snívam a tak som sa do ruky štipla.. nie.. nesnívam..
Predo mnou stál absolútne živý jednorožec. Obzrela som sa pomaly okolo seba, aby som ho nevyplašila.. čo-čože? Pozrela som sa dozadu ešte raz... to, čo som videla.. naskočili mi zimomriavky..
Na mieste vystrihnutých krídel na tričku.. boli NAOZAJSTNÉ.
Biele páperové krídla mi vyrastali priamo z chrbta..
"To.. to nie je možné.." - povedala som nahlas, no zrazu som si spomenula na jednorožca.
Ten sa na mňa teraz s láskou pozeral. Usmiala som sa naňho, no pre istotu som sa ani nepohla.
Priblížil sa ku mne. Bol ďaleko asi pol metra.
Natiahla som ruku a jemne ho pohladkala po jeho krásne bielej hlave. Na svojej ruke som mala zrazu perleťový náramok. Pozrela som sa na svoje oblečenie. Mala som na sebe biele šaty pošité striebristou nitkou..

"Prask!" - prasklo zrazu niečo za mnou a ja som nútene rýchlo otvorila oči.
'Len sa mi to zdalo..' - povedala som si v duchu.
Keď som sa otočila, uvidela som na zemi malú veveričku hlodajúcu oriešok. Pozrela som na hodinky. 18:00.. Zobrala som do ruky tašku a rýchlo vyšla z lesa.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 cizinka cizinka | Web | 28. dubna 2013 v 12:30 | Reagovat

včera, když jsem našla tvůj blog jsem se do toho příběhu začetla.
líbí se mi tvůj styl psaní, děj hezky běží a mám ráda takové tajemno, které z něj sála. :)
těším se na další kapitolu a doufám, že Angela nebude mít další problémy ve škole... :)

2 Inny Emilly Inny Emilly | Web | 30. dubna 2013 v 9:56 | Reagovat

aa chudinka. Lidi jsou k ni hnusny. Znam ten pocit. Jednorozec? Noo jsem zvedava co je v dalsim dile. Zacina to byt hodne zajimave :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama